Martina Monošová
Politika Nebuďte ovce a poďte voliť!
Opäť sa nám zvolebnieva a ja skúsim napísať aspoň maličký burcujúci protest. Nie za konkrétnych ľudí, ktorí kandidujú, ale protest za nás, za tých, o ktorých tu, ako vždy, ide…
O všetkom krásnom alebo šokujúcom, čo ma prinútilo napísať o tom aj čosi iné ako román:-) Som autorka románov (nielen pre ženy): Lásky o piatej (2005, 2012), Anglické prebúdzania (2006), Klišé (2010), Zlodeji bozkov (2012), Sladké sny (2013), Lekcie z nenávisti (2013), Miluje-nemiluje, idem! (2014), Perly tej druhej (2014) Zoznam autorových rubrík: Celkom mimo, Mixtúra, Odraz spoločnosti, Móda, Recenzie, Súkromné, O vzťahoch, Nezaradené
Opäť sa nám zvolebnieva a ja skúsim napísať aspoň maličký burcujúci protest. Nie za konkrétnych ľudí, ktorí kandidujú, ale protest za nás, za tých, o ktorých tu, ako vždy, ide…
... už asi žiadnu. Ale ako je možné, že sa táto dobrá tradícia mohla len tak ľahko a šmahom ruky zrušiť?! Osobne mi je celkom jasné, prečo záujem o súťaž Zlatý slávik postupne klesal. Sama som ho roky na 95% odignorovala. Ale nie preto, že by ma hudba nezaujímala alebo preto, že by mi nezáležalo na tom, kto vyhrá. Lebo na tých 5% som súťaž sledovala, len som popri inom programe na Slávika prepínala iba počas reklamy. Prečo len vtedy?
Nedávno sa konalo stretnutie spisovateľov. Schôdzovanie zahŕňalo aj obed a popri čakaní na polievku, hlavné jedlo a dezert, sme pri stole pekne spoločensky konverzovali.
Minulý týždeň som cestovala ICéčkom z besedy z Litpovského Mikuláša a uvedomila som si, že v každom štvorsedadle sa našiel minimálne jeden (aktívne používaný) notebook. Skoro všetci prítomní pod 25 rokov počúvali hudbu cez slúchadlá svojich dotykových mobilov a namiesto rozhovoru s prítomnými kamarátmi si esemeskovali s tými neprítomnými. Všetci boli krásne oblečení, ako sa na mládež krajiny Únie patrí a na mňa možno príliš doľahla únava z práve prežitého dňa, lebo sa mi vrátili spomienky na naše dochádzanie do školy, našich "menej ako 25 rokov" a časy s tým spojené.
Včera bol zvláštny deň. Znovu som pocítila, v akom paradoxnom prostredí žijeme... a prepačte, že svoj blog znovu používam namiesto inštitútu lampárne.
Tak, priatelia, je to tu! Sčítavame sa dnes ako plnoprávni občania Európy! Čo na tom, že je v tom zasa špecificky slovenský bordel!
Pokojná novembrová sobota popoludní, vraciame sa z nákupov, sused umýva schody a namiesto pozdravu nám oznamuje, že nás už hodnú chvíľu pred bytom čaká akási pani. Nebola to Jehovistka, nebol to falošný odpočet elektriky (ano, aj takí už u nás zvonili!), lež bola to anketárka s píplmetrami.
Tak, milí priatelia, po lete, kedy nám televízie škálou svojich programov ukázali, ako "sa to dá", opäť nás čaká jeseň s prihlúplym marazmom rôznych reality šou!
Dnes ráno u nás svieti slnko. Včera trochu poprchávalo a bolo aj pomerne zima, a tak sme si večer posedeli nad čajom. Čakali sme, ako sa dohodne budúca koalícia, ale potom sme išli spať. Lenže na východnom Slovensku sú mnohí ľudia v tejto chvíli pochopiteľne apatickí voči akejkoľvek vláde, nezohrejú sa v pohodlí vlastného domu, ani nezaspia vo vlastnej posteli. Ako ľahko sa zabúda, že niekde sa rovnakí ľudia ako my stále brodia v bahne, namiesto aby sa zaujímali o "obyčajné" povolebné problémy...
Sme súčasťou Európy už zopár rokov. Všetci vieme, že podľa mapy sme ňou boli vždy, ale nie vždy sme mohli prechádzať hranicami s rovnokou hrdosťou ako "západniari". Veď všetci vieme, o čom je reč...
Žijeme nepochybne vo virtuálnej realite. Nie je to síce onen Matrix, kde by nás z energie vysávali mimozemšťania a za to by nám poskytovali umelú výživu - hoci v mnohých prípadoch by to bolo možno aj lepšie, než niektorá naša reálna realita (to už ale prenechávam fantázii a zmyslu pre filozofické kategórie každého čitateľa osobne)... Ale virtuálna realita, ktorú mám na mysli a ktorá rámuje náš každodenný život, tá podlieha celkom iným pravidlám a mýtom.
Slováci sú vo veľa veciach špecifickí. O tom niet pochýb. A nie je to iba v tom, že dovolenku trávia alebo v Chorvátsku, či na malte.
(Dobre mienené upozornenie na úvod: Zasa spájam vo svojom blogu hrušky, jablká a egreše...) Želania zdravia nájdeme na každej druhej gratulačnej pohľadnici. Toto želanie berieme ako klišé a niekedy sa ho snažíme zameniť za niečo iné. Riskujeme tak, že sa s týmto zdravím stane to isté ako s pozdravom Dobrý deň. Želáme si navzájom Pekný, Úspešný , alebo Príjemný deň. Neriskujme ale, že v bežnom živote nahradí naše skutočné zdravie arogantný prístup. Koho?
Oslavy veľkonočného pondelka, ktorý je vyvrcholením osláv, ma od detstva frustrovali. Nechápala som zmysel, prečo ma prídu vybiť nielen všetci chlapi z rodiny, ale aj rodinní známi a už vôbec som nechápala, prečo mám byť z toho nadšená.
Človek sa rád obklopuje mýtmi, snami, predstavami. Je na nich priam závislý. Zväzuje sa nimi, aby žil správne a asi aj posledná myšlienka jeho každého dňa sa končí nejakým tým mýtom, ktorý sa alebo stal alebo človek plánuje, aby sa stal.