Mýtus o princovi na bielom koni a iné spoločenské mýty 2

 Najrozšírenejším mýtom dnešného civilizovaného sveta je mýtus pozitívneho myslenia. Sme totiž schopné priateľke do telefónu povedať: "Veď buď, do kelu, trochu pozitívna: Veď čo na tom, že ti zahýba so sekretárkou?! Aspoň sa priučí niečomu novému...", prípadne niečo podobne hlúpe, keď niekomu zomrie blízky človek. Sme tak zvyknutí na pozitívne frázy, že skutočné pozitívne myslenie, tá podstata toho, čo nám to malo priniesť, sa úplne minula účinkom. Isteže, verím tomu, že na mnohé nepríjemnosti sa dá pozerať pozitívne, ale mnoho ľudí používa nálepku "pozitívne myslenie" na bezmedzne prihlúple a - dovolím si tvrdiť, že až - úplne od veci situácie, ktoré treba RIEŠIŤ a nie sa na ne iba "pozerať pozitívne"!
 Snažíme sa byť až nezdravo "pozitívni", a pritom na druhej strane úplne nezmyselne sa navzájom s radosťou zosmiešňujeme, neprijímame naše vzájomné rozdiely ako dar človeka pre človeka - veď všetci nemôžeme byť rovnakí!!! Vybuchujeme bezhraničným alebo arogantným hnevom pri každodennom vzťahu s bežnými ľuďmi: predavači k zákazníkom a opačne, politici k novinárom a opačne, kolegovia na pracoviskách, muži k ženám a ženy k mužom a pod. Sme k sebe PREOCHOTNE zlostní, neúctiví, závistliví, povýšeneckí, kritickí, nabrúsení, netrpezliví... skrátka zlí.
   Spôsob pozitívneho myslenia, ktorý sa priam ako mor rozšíril medzi ľuďmi, prináša skôr návod na to, ako byť nekriticko-pasívny k sebe samému: veď stačí sa na svet dívať pozitívne a ono sa všetko napokon urobí samo! Neurobí! Tento "pozitívny spôsob" pomôže iba v situáciách, kedy dianie nemôžeme aktívne ovlypniť. No vo väčšine situácii človek môže niečo konkrétne urobiť, môžeme konať a MALI by sme konať! Napríklad, ak vás niekto poriadne podrazil, nenechajte, aby špina zostala na vás. Môžete sa pokúsiť vykonfrontovať si to so zúčastnenými, ktorí vo veľkej väčšine prípadov ani nevedia, že sa vám stalo niečo zlé! Verte, že ľudia ešte stále MAJÚ charakter!
 Negatívno-pasívny "pozitívny prístup" nájdeme napríklad v situácii, kedy si hľadáme prácu a máme pocit, že si ju skrátka zalúžime, lebo sme to my. Nehľadíme na naše objektívne skúsenosti, možnosti a tým vpodstate ani na vlastnú budúcnosť. Tento príklad je z kategórie pozitivity z amerických filmov, kde sa hrdina už od začiatku príbehu riadi heslom: "Môžem byť čímkoľvek, čím chcem." a ku koncu príbehu to aj dosiahne. Život je však trochu iný a nedostávame len to, čo chceme. Treba skrátka vždy vidieť svoje reálne možnosti, čo najviac sa zlepšovať, snažiť sa a pracovať na sebe, a potom, ak príde aj trochu šťastia, môžeme MOŽNO vyhrať...
 Ďalším zo všeobecne obľúbených spoločenských mýtov je ten, že "mňa nikto neohovára". Neverte tomu. Žijeme totiž medzi živými ľuďmi a KAŽDÝ má svoj názor a rád ho prejaví! Preto sa istá miery takýchto názorov, ktoré sa o vás šíria, dá iba ťažko nazývať ohováraním! Neberte sa teda až tak vážne a kašlite na to! Nečudujte sa ale vtedy, ak sa dostanete do rečí kvôli niečomu, čo sa skutočne stalo: ak totiž nedokážete udržať svoje vlastné tajomstvo vy, ako to môžete čakať od niekoho ďalšieho, komu ste to povedali s tým, aby to nikomu nehovoril?!
 Ľudia sa totiž stretávajú a hovoria vždy o - ľuďoch. O vzťahoch, vzájomne hodnotia povahu a spôsob života tých druhých. A vidia si navzájom na sebe aj svoje chyby. Je to normálne a prirodzené. Preto nečakajte, že konkrétne vaše chyby nikdy nikto nevidel a nikomu nepovedal, čo si práve na vás všimol. To by sme museli žiť vo vzduchoprázdne!
 Ohováranie sa totiž začína až so zlým úmyslom ublížiť vám. Ak napríklad poviem o tráve, že je dnes mokrá od dažďa, som zlá ja, že som to povedala, alebo osoba, pred ktorou som to povedala a ktorá okamžite utekala za trávou, aby jej povedala, že som ju ohovárala, že je hnusne mokrá? Chápete, kam mierim...
 No ak by sa človek vyslovene zameral na hocikoho na svete, na hocijakú konkrétnu osobu s úmyslom zničiť danej osobe povesť, a dá si tú námahu, veľmi ľahko ponachádza "zaručené" informácie od ľudí v jej najbližšom okolí. Ale: kto a načo by to už (okrem novinárov a paparaziov) robil? Veď dve tretiny všetkého takto zisteného materiálu spadá do roviny utŕhania na cti a obeť sa môže brániť na súde!
 Ak by sme sa ale chceli zaoberať ďalšími mýtmi, ktoré riadia náš život, nenechajme si ujsť mýtus o tom, ako si svoj život riadime sami. Sme hlboko presvedčení, že kormidlo nášho života držíme pevne v rukách a nič nás nemôže zaskočiť. Môže. Vždy nás čaká niečo, čo sme rozhodne nečakali a čo nás v konečnom dôsledku zmení (hoci kým problém vyriešime, poriadne to bolí a je to namáhavé). Väčšinou sa jedná o zdravie nás alebo niekoho z blízkych, ktoré sa podlomí práve vtedy, keď máme pocit, že "sme už za vodou". Vždy môžeme prísť o naše ťažko nasporené peniaze, a tak musíme opäť odložiť čas, kedy sme si už chceli oddýchnuť s ich zarábaním a plánovali sme si UŽ KONEČNE uživať.
 Čo z toho všetkého vyplýva? Žime, priatelia! Žime naplno každý deň. Každý deň niekoho potešme, každý deň sa zasmejme. Každý deň sa tešme z toho, že sme o trochu starší a zrelší, ako aj to, že máme to, čo máme. A naučme sa obdarovať aj tých, ktorých radi nemáme. Ak ich to nezmení, hádam to pochopia v budúcom živote.    Nikto z nás totiž nie je stredobodom vesmíru a život je o niečom úplne inom, ako si všetci myslíme!
 Šťastný nový rok 2009!