Súcit mimo obliga

Autor: Martina Monošová | 3.1.2011 o 18:01 | (upravené 3.1.2011 o 18:13) Karma článku: 8,99 | Prečítané:  488x

Nový rok sa pre našu pani premiérku nezačal vôbec šťastne: v nedeľu 2. januára 2011 zomrel jej 84ročný otec. Nie je ľahké prísť o blízkeho, nech by bol v akomkoľvek veku. Vždy si povieme, že veď ešte tu mohol byť s nami aspoň o chvíľku dlhšie...

Zvlášť v uponáhľanej dobe, akú žijeme, nás podobne smutné privátne udalosti prepadnú nečakane, skoro až zákerne, ako príslovečný hrom z jasného neba. Stretnutia - a to hlavne s rodičmi - odďaľujeme na najbližšiu príhodnú dobu, a potom sa nám môže stať, že sa s nimi už nestihneme v našom nabitom programe stretnúť. A ešte dlho potom žijeme s potlačenou výčitkou, že sme sa mohli s daným blízkym stretávať častejšie, kým tu ešte bol.

Je jedno, v akom veku náš blízky odchádza, vždy je to rana, ktorá sa zle zaceľuje a ktorá by mala vyvolávať u ostatných ľudských bytostí súcit. Veď: každý tam raz pôjdeme a za každým z nás bude niekto smútiť! Preto, keď som si dnes na nete prečítala o tejto smutnej udalosti v rodine pani premiérky, úprimne som ju poľutovala - je to bolestivá skúsenosť, ktorou si drvivá väčšina z nás prejde a zasiahne nás hlboko na najcitlivejších miestach... Veď všetci sme ľudia - alebo nie?

O to viac ma zaboleli hlúpe poznámky niektorých reagujúcich, v ktorých sa zračila nielen primitívnosť, no hlavne neskrývaná tvrdá nenávisť až zloba. Mnohé z týchto poznámok médiá v rámci nepísaných pravidiel elementárnej slušnosti, morálky a humanity v krátkom časovom úseku zo svojich domén našťastie stiahli, lenže mne nejde do hlavy, kde sa v ľuďoch takáto zloba a uštipačnosť berie?! Ako je možné, že ľudia žijúci v krajine, tváriacej sa priam ako bašta katolicizmu, ktorí samých seba preto automaticky považujú za "veriacich kresťanov", dokážu byť takí neľútostní až cinickí? Kde je súcit?

A okrem toho sa na situáciu pozrime z celkom iného uhla: predstavme si, že by napríklad zomrel otec premiérovi Veľkej Británie. Nielenže by všetky médiá písali o tom, ako bol otec pána premiéra vo svojej komunite obľúbený, ako (napríklad) v zime vyrábal kŕmidlá pre sýkorky, či čosi podobné. Bežní občania (bez ohľadu na to, koho volili) by húfne posielali premiérovi kondolencie na pohľadniciach, ktoré sa nielenže dajú kúpiť, ale aj také, vyrobené päťročnými rúčkami malej dojatej "Mary", ktorej by s textom dovnútra pomáhala jej nemenej dojatá matka. No hlavne: na Downing street č. 10, pred sídlom pána ministra by postupne omŕzali kopiace sa kytice kvetov, ku ktorým by do tmavnúceho večera pribúdali aj svetlá sviečok...

Úprimnú sústrasť, pani premiérka!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?